www.skolitelstvo.com

              Práca s ľudmi je na jednej strane veľmi pekná, na druhej náročná. Dochádza pri nej k stretnutiu s rôznymi typmi ľudí, detí alebo dospelými, ktorí majú rôzne povahy, ťažkosti či špecifické potreby. Na človeka, ktorý pracuje s ľudmi sú zvýšené požiadavky pre porozumenie, náhľad na problém, komunikačné zručnosti. U odborníkov, ľudí pracujúcich  v pomáhajúcich profesiách, sú tieto predpoklady potrbné o to viac, pretože svojou osobnosťou prispievajú k starostlivosti, či zasahujú do terapeutického procesu dieťaťa alebo dospelého. Sociálna práca ako vednú disciplínu realizujú v praktickej rovine  s o c i á l n y  p r a c o v n í c i. Sociálny pracovník je odborník – profesionál, ktorý sa zaoberá sociálnou pomocou jednotlivcovi, skupine alebo komunite. Sú to ľudia, ktorí sa dočasne alebo trvalo nachádzajú v problematickej sociálnej situácii vyžadujúcej spoločensko-sociálnu intervenciu. Svojou činnostou mu pomáha zlepšovať život, mobilizuje zdroje potrebné k riešeniu. Profesionalita sociálneho pracovníka je potrebná k zlepšeniu narušených sociálnych vzťahov v spoločnosti. Usmerňuje jednotlivcov k správnemu postoju k životu a k spoločnosti. Orientuje človeka žiť slobodný život v sociálne spravodlivom štáte. Nabáda jednotlivcov vytvoriť si rovnováhu medzi sociálnym prostredím a vlastnými potrebami. Zvoliť si správne postavenie v sociálnom štáte. Rozvíja schopnosť jednotlivcov riešiť problémy, mať pocit zodpovednosti za vlastnú sociálnu situáciu. Dáva návrhy na riešenie sociálnej problematiky. Zhromažďuje informácie o kontrole sociálnej pomoci. Úlohou sociálneho pracovníka v skratke je  p o m á h a ť  ľudom pri riešení sociálnych problémov, aby ľudia boli schopní existovať a fungovať v interakcii so svojím sociálnym prostredím. Tento cieľ realizuje sociálny pracovník v kombinácii s praktickou stránkou sociálnej práce a aktivity jednotlivca. Efektívna sociálna práca je vtedy, ak sa jednotlivec začne sám aktívne podielať na procese sociálnej pomoci. Sociálny pracovníci sú odborníci, ktorí pracujú v priamom kontakte so sociálnym klientom pri riešení jeho problematickej sociálnej situácie. Úroveň ich odbornosti a efektívnosti v mnohom závisí od osvojenia teórie sociálnej práce, od skúseností, od reálnych možností riešenia problémov.Ako každý výskumný pracovník aj sociálni pracovníci zhromažďujú údaje, študujú sociálnu situáciu klienta, utrieďujú získané materiály, plánujú a navrhujú plán riešenia, zaznamenávajú čiastkové výsledky. Podľa odbornej literatúry rozlišujeme niekoľk o etáp práce sociálneho pracovníka s klientom:

1. Etapa evidencie. Je to prvý kontakt s klientom. Tu prebieha sondovanie situácie a hľadajú sa možnosti vzájomného dorozumenia. Bez ohľadu na to, s akým klientom budeme pracovať, dôležité sú podmienky, za akých sa tento počiatočný kontakt uskutočňuje. Táto etapa slúži k tomu, aby sa sociálny pracovník dozvedel, kde vidí klient svoj problém. Musia nájsť spoločnú reč.
2. Etapa diagnostická. Ide o zisťovanie a hľadanie príčin, v ktorých rolách klient zlyhal. Identifikujeme problém. Stáva sa klient nevie vždy pomenovať svoj problém. Sociálny pracovník využíva metódy rozhovoru, amnézy, analýzy správ a posudkov. Zisťujeme čím môžeme pomôcť. Táto fáza je už niekedy pre klienta riešením.
3. Etapa navrhovania riešení. Navrhovanie riešenia je zamerané na prekážky a hľadanie spôsobov, ako ich prekonať. Hľadajú spolu možnosti kooperácie, dialógu, spoluvytvárania súladu.
4. Etapa intervencie. Realizácia riešenia. Táto etapa je najnáročnejšia. Tu sa uplatňujú dobré rady až zákrok. Sociálny pracovník môže zisťovať užitočnosť stretnutí a dojednávať ďalšie.
5. Etapa zaznamenania, dokumentácie. Je to overovanie účinku našej činnosti. Dokumentácia je dôležitá aj pre prípadné možnosti ďalšej intervencie smerom ku klientovi, pre prehľdnosť aj pre možnosti porovnávania jednotlivých postupov.

 Ítala som jeden príklad z praxe. Manželský pár, kde jeden z dvojice je róm. Sociálny pracovník v dobrej viere zverejňoval čiastkové výpovede jedného z partnerov druhému, i napriek tomu, že si to klient neželal. Myslel si, že sa tým zlepší ich partnerský vzťah i ťaživá sociálna situácia. Pracovník preferoval  a považoval jedného z nich, ako sa neskoršie ukázalo za šikovnejšieho, schopnejšieho, hodného väčšej dôvery... Takéto neprofesionálne riešenie malo svoje následky. Pracovník stratil klientov, odišli z rozbehnutého pozitivneho riešenia problému, klienti sa vzájomne rozišli a pri ďalšom individuálnom kontaktovaní prestali javiť akýkoľvek záujem o „pomoc“ zo strany iných sociálnych pracovníkov. Došlo k porušeniu etických a morálnych pravidiel. Pracovník sa musí riadiť zásadou: pomáhať rovnako, nepreferovať subjektívne dôvody. Výpovede klientov sú prísne dôverné.Najdôležitejší je vzťah klient – sociálny pracovník. Tento vzťah sa vytvára individuálne. Po skončení terap ie, ukončení práce s klientom je dobré zostať v kontakte. Je dobré uvedomiť si, že klient nie je ten bezmocný a pracovník ten mocný, vševedúci a okamžite všerozumejúci, ktorý dokáže hneď nájsť riešenie. Osobnosť sociálneho pracovníka je najdôležitejším a základným aspektom pri riešení sociálneho problému. Z profesionálneho aj ľudského hľadiska vyzdvihuje význam ososbnosti pracovníka. „Základným pracovným nástrojom sociálneho pracovníka je v prevažnej väčšine prípadov on sám.“ ( Gabur, Pružinská 1995, str.70 ). V sociálnej práce sa profesionál angažuje celou svojou osobnosťou. Nie sú to len jeho teoretické poznatky, praktické skúsennosti a zručnosti, ale aj jeho životný štýl, svetonázor, pozície a role, ktoré v spoločnosti zastáva a vo významnej miere aj prežívanie sociálneho pracovníka v kontakte s klientom, ktorý je zdrojom množstva pocitov, nápadov a predstáv. Význam ososbnostných kvalít spočíva, v tom, že pomáhajúci pracovník sa môže stať vzorom. Z ďaľších veľmi dôležitých vlastností, ktoré musí mať sociálny pracovník mi nedá pripomenúť najmä empatia, zrelosť, autentickosť, tvorisť, flexibilnosť, dôraznosť. Je to práca, ktorá by mala byť poslaním. Sociálny pracovník by v nej mal vidieť zmysel a mať k nej osobný vzťah. Zmysluplné pomáhanie s osobitným zaujatím je charakteristická pre angažovaného pracovníka.  Nároky na osobnosť sociálneho pracovníka sú vysoké. Klient očakáva od neho pozitívne výsledky. Zodpovedným prístupom k rozvoju vlastnej osobnosti sa zaväzuje využiť možnosti výcvikov a supervízii. Priebežne spracováva skúsenosti zo sociálnej praxe, dodržiava psychohygienu a tým chráni vlastnú osobu pred syndrómom vyhorenia. Pomáhajúci vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom je vo veľkej miere ovplyvnený aj osobnostnými predpokladmi, vedomosťami, zručnosťami  k l i e n t a. Vlastné pričinenie klienta na riešení sociálneho problému je dôležitým subjektom sociálnej práce, a to hlavne z dôvodu jeho vlastnej mobilizácie a motivácie podieľať sa na riešení vlastných problémov. Náročnosť riešenia sociálnych situácii a problémov klientov je priamo závislá od typu klienta. M.Schavel (2004) prezentuje niekoľko typov klientov:

• sociálna patológia

klienti s poruchami správania, násilie, prostitúcia, zneužívanie osôb

• problémy veku

túto skupinu tvoria klienti rizikového správania z dôvodu vývinových aspektov, ide o obdobie detstva, dospievania, staroby

• sociálne skupiny

ľudia a rozličným životným štýlom

• zdravotné problémy

sú to ľudia so psychickými chorobami, dlhodobo hospitalizovaný, nezamestnaný

• sociálno-ekonomické aspekty

ľudia nezamestnaný, bezdomovci a ľudia žijúci na hranici chudoby

• zdravotne postihnutý

ľudia mentálne a zmyslovo postihnutýSú však aj iné charakteristiky klientov. Z mojho zatiaľ laického pohľadu môžu byť klienti dobrovoľne / nedobrovoľne liečení, agresívni, závislí klienti ... Každá práca s človekom by sa mala riadiť určitými etickými zásadami, ktoré sú vo väčšine prípadov obsiahnuté v etických kódexoch. Codex – kniha je zbierkou morálnych hodnôt a požiadaviek. V bežnej reči by sa dalo povedať, že sociálny pracovník si musi vážiť klienta, chrániť ho a individuálne posudzovať. Prejavovať trvalý záujem o klienta, ktorý im môže byť oporou. Je dôležité, aby podporili klienta osamostniť sa, žiť si vlastný život a prebrať zodpovednosť za „vedenie“ vlastného života. Aj kvôli týmto otázkam sa kódex stáva jedným zo základných pracovných nástrojov sociálneho pracovníka., pri aplikácii metód sociálnej práce. Sociálny pracovník sa nie raz ocitá v situácii, kedy sa ozýva vlastné svedomie, predstavujúci pocit mravnej zodpovednosti. A práve zodpovednosť a svedomie sú pevne zviazané s etikou. Podľa môjho názoru profesia sociálny pracovník pre mnohých evokuje radu rôznych myšlienok a otázok súvisiace s otázkami napr.: „Ako sú sociálni pracovníci u nás vnímaní?“  „Prečo sú v médiach dosť často dávaní do pozícii akýchsi mocných, ktorí berú matkám svoje vlastné deti, postihnutým ich dávky, závislých umiestňujú do ústavov...“ „Prečo sa pre označenie hygienické zariadenia ( WC, sprchy ) používa termín „sociálka-sociálky“, sociálne zariadenia, keď sa týmto termínom tiež označuje sociálny odbor – sociálka a ústavy sociálnej starostlivosti – sociálne zariadenia? Tých „prečečo“ by bolo asi veľký počet... Je to všetko o  k o m u n i k á c i i. Základným prostriedkom spojenia človeka s vonkajším svetom je komunikácia. Je to odovzdávanie informácii od človeka ku človeku prosterdníctvom ktorého realizujeme sociálne konanie. V našom prípade budeme hovoriť o komunikácii sociálneho pracovníka a klienta. Podľa A.Tokárovej z diela „Sociálna práca“ sa proces komunikácie uvádza podľa tejto schémy:KTO – ČO – KOMU – AKO – S AKÝM  EFEKTOM 

• KTO – komunikátor, jedinec alebo skupina, od ktorej vychádza informácia
• ČO – informácia
• KOMU – recipient, jedinec alebo skupina, ktorej je určená informácia
• AKO – kanál, prostriedok, ktorý svojím charakterom má schopnosť preniesť informáciu
• S AKÝM EFEKTOM – účinnosť, k akej reakcii po prijatí tejto informácii dochádza

 Úlohou a umením sociálneho pracovníka je vyťažiť čo najviac oznamovacích informácii, vytvárať priestor pre vzájomné vnímanie a kreativitu. Je dôležité naučiť sa aktívne počúvať – načúvať klienta. Vedieť pracovať s otázkami pri riadení rozhovoru. Pri rozhovore s klientom je efektívnejšie menej hovoriť. Nemusíme súhlasiť s klientom, ale aj tak ho vypočujme. Dávajme otázky. Otázky rozhovor dynamizujú, posilňujú klienta k rozhovoru a pre sociálneho pracovníka znamenajú rozšírenie informácii. Človek a jeho teoretické znalosti sú základným kameňom jeho profesionálneho a osobnostného rastu. Teória, ktorou človek disponuje je len malou, ale nesmierne dôležitou súčasťou v živote a pracovnej oblasti jednotlivca. Veľmi dobre si všetci uvedomujeme, že nielen teória vytvára osobnosť človeka v jeho povolaní, ale práve samotným pracovným výkonom – praxou získava neoceniteľné skúsenosti, rozvíja si svoje zručnosti. Sociálna práca ako odbor nie je len teoretickým, ale aj praktickým odborom pri ktorej výkone je nutné poznať a vedieť praktické zručnosti na výkon povolania sociálny pracovník. Na záver jeden výrok. „Človek sa nikdy s iným človekom nestretá bez toho, že by držal niečo z jeho života vo svojích rukách. Môže to byť momentálne nastavenie, ktoré necháme buď zvädnúť alebo ho prebudíme, smútok, ktorý prehĺbime alebo ukončíme. Ale to môže znamenať aj neuveriteľne mnoho, tá prostota je u každého jedného, či bude život toho druhého šťastný alebo nie.“